Skauting

Šatka

V našej kuchyni visel na stene jednoduchý kríž. Iba z dvoch bukových drievok, ktoré do seba zapadli zárezmi. Tie zárezy neboli veľmi presné a krížik sa trochu vyklal. Chcel som ho zlepiť, ale otec mi to nedovolil. Po rokoch som ho zazrel počas nejakej návštevy na stene a vrátila sa mi spomienka.

V období neslobody a prenasledovania Cirkvi v roku 1984 dostali niektorí kňazi nápad, ako spestria tradičnú púť do Levoče a povzbudia pútnikov, ale najmä naštvú vtedajšiu moc. (Pre znalcov: Súviselo to s povýšením chrámu na Levočskej hore na baziliku minor http://www.putnickemiesta.sk/putnicke-miesta-na-slovensku/spisska-dieceza.html) Cez známych si nenápadne objednali vo viacerých štátnych podnikoch pracujúcich s drevom jednoduchú drevenú súčiastku. Jeden podnik vyrobil niekoľko stovák, ak nie tisícok dvanásť centimetrov dlhých drievok z buka s prierezom 15 x 10 mm. „Asi do nejakej skrinky držiak na nejaký šuflíček“ pomyslel si majster, keď nastavoval drevoobrábacie stroje. Presne v strede mal byť zárez široký 10 mm a hlboký tak do polovice drievka, nejakých 8 mm. Úplne iný podnik kdesi na opačnom konci republiky vyrábal tiež súčiastku „asi do nejakej skrine či čo“, lenže trochu dlhšiu, niečo okolo 24 cm s rovnakým prierezom. A asi 6 cm od kraja bol rovnaký zárez do polovičky hrúbky široký tak centimeter. Pár stoviek, ak nie tisícok kusov. Pekná zákazka pre pridruženú výrobu, platba v hotovosti. No drievka sa tajomnými cestami stretli v rukách pútnikov, bisťu akouže to náhodou, akurát na Levočskej hore počas známeho odpustu, pekne do seba zapasovali a tak v jednom okamihu sa nad hlavami pútnikov objavili stovky, ak nie tisícky rovnakých krížikov. Duchovenstvu zvlhli oči a dojatím sa zachvel hlas, ľudia na okamih pocítili slobodu jednoty veľkého davu a eštebáci (tajná polícia za čias Československej socialistickej republiky) synchrónne v tom istom okamihu, ale v rôznych odtieňoch hlasu či myšlienky a podľa stupňa utajenia aj s rozličnou hlasitosťou, povedali vulgárne slovo, popisujúce síce rôznymi písmenkami, ale zato úplne presne istú celkom konkrétnu časť ľudského tela, prípadne tú tesne vedľa nej. Asi ako v zafajčenej krčme, keď sa nečakane poprevracajú z tácky unavenej čašníčky pollitráky piva na plešiny štamgastov.

Preto som tie drievka kríža nesmel zlepiť. Ich rozkladateľnosť navždy v rodine pripomínala ten nádherný okamih zjednotenia sa pestrého davu pod rovnakým symbolom. Hrdosti, že aj keď som absolútne originálny a úplne iný ako môj sused, napríklad aj ten, čo ma ešte pred kratučkou chvíľou teda dosť hneval cesnakovým dychom v tlačenici davu, zrazu sme nečakane bratmi. S rukou držiacou rovnaký kríž nad hlavou sa na seba až prihlúplo usmievame a s vlhkými očami dojatia spiklenecky požmurkávame. A nasávame vyžarovaním všetko odpúšťajúcu lásku prameniacu z tohto okamihu. Vzdoru i hrdosti. Výsmechu z nepriateľov a spojenectva, až bratstva v zbrani neohrozených, zloženej z dvoch drievok symbolizujúcich bezbrannosť Krista na kríži. Lebo hoci na tom krížiku nebol, predsa tam bol zjavnejšie než bolo zjavné, že si tú akciu ktosi odskáče. A aj si odskákal. Ale stálo to za to.

Minulý rok som s údivom v škole stretol na sviatok sv. Juraja deti so skautskými šatkami okolo krku. V ich očiach bolo čosi z tej dávno zabudnutej Levočskej púte. Zdali sa mi samé zaskočené tým, čo z nich vyžarovalo. Ľudia sa na ne usmievali. Ulica chápe často viac, než si niekedy myslíme. Dav je schopný premýšľať srdcom, kým jednotlivec vždy iba rozumom. To prijatie a sympatia mojich skautov a skautky trochu zaskočili. Ľudia vonku sú vnímaví na symboly. Presne rozlišujú, ktoré sú nebezpečné, ktoré vydieračské, ktoré obťažujúce a ktoré, len tak, oblažujúce srdce. Prebúdzajúce idealizmus v tom bahne skepsy dookola. Ja myslím, že si to nenechám ujsť tohto roku na sviatok nášho patróna. Patróna skautov a skautiek. Aspoň tak sa patrí pozdraviť do neba toho, kto vymyslel skautskú šatku. A tiež aj takto povedať, že láska vždy zvíťazí, ak bojuje svojimi zbraňami. Šatka objímajúca krk je určite jednou z nich.

 

Andy